Pripiať – Припять je mesto regionálneho významu v oblasti Kyjeva – Киев. Založené bolo 4. februára 1970, na brehu rieky Pripiať v blízkosti železničnej stanice Yaniv na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu.

Hlavným dôvodom založenia mesta bola výstavba jednej z najväčších európskych jadrových elektrární Černobyľskej jadrovej elektrárne. Mesto malo slúžiť ako domov pre pracovníkov Černobyľskej jadrovej elektrárne a ich rodín. Na výstavbu mesta sa zvažovalo niekoľko lokalít, okres Černobyľ (Černobyľsky rajón) severná a južná oblasť od obce Kopachi a západná oblasť od železničnej stanice Yaniv. Neskôr sa rozhodlo pre miesto na výstavbu severozápadne 3,5 km od Černobyľskej jadrovej elektrárne na pravom brehu rieky Pripjať.

Z východnej strany mesto Pripjať ohraničovala dedina Semihody, rieka Pripjať a les, z južnej strany železnica Ovruch-Černihiv a obec Yaniv, zo západnej strany boli hranice ohraničené diaľnicou Černobyľ-Polysia.

Pripjať sa začal stavať v roku 1970 a v tom istom čase sa začala výstavba jadrovej elektrárne, ale výstavba mesta napredovala rýchlejšie. V roku 1979 mesto dostala na starosť architektka Maria Protsenko, mesto Pripjať poznala do detailu a preto po havárií na Černobyľskej jadrovej elektrární pracovala na evakuácií a neskôr na oplotení mesta. Mesto rástlo v priemere o približne 1500 obyvateľov ročne, z toho asi 800 bolo výsledkom prirodzeného prírastku a zvyšok tvorili ľudia, ktorí do mesta prišli z iných častí krajiny. Pôvodný plán počítal s tým, že mesto dosiahne populáciu 75 – 78 000. Obyvateľstvo mesta bolo veľmi mladé, s priemerným vekom 26 rokov.

Video: Prehliadka mesta Pripiať

Zdroj: youtube.com

Podľa sčítania ľudí z roku 1985 malo mesto 47 500 obyvateľov. Vo februári 1986 bol publikoval oficiálny sovietsky časopis Soviet Life krátky článok popisujúci mesto ako idylické miesto pre život, ktorého obyvatelia sa vôbec neobávali jadrovej elektrárne v ich blízkosti.

Pravdepodobne ožíva v noci

naše mesto je viditeľné pre celý svet…

Tam naše sny blúdia ako oblaky

okná mesačného svitu majú…

Ljubov Makarivna Syrota

Autorka básne je Ljubov Syrota (Любóв Макарі́вна Сиротá) vedúca literárneho združenia Prometheus, pripjatskeho paláca kultúry Energetik. V podniku boli tvorivé dielne a nechýbali ani stretnutia so známymi spisovateľmi a predstaviteľmi iných tvorivých profesií. Členovia spolku organizovali večery poézie a stretnutia v školách, internátoch a rôznych podnikoch mesta.

Spolok vytvoril so spoluprácou s diskotékou Edison-2 (Olexander Demidov) v roku 1984 prvé experimentálne diskotékové divadlo, ktorým zahrali poetickú hru od L. Syrotovej Nemohli sme sa nájsť.

Po evakuácií vznikla za spolupráce L. Syroti, O. Demidova a filmového štúdia Pripyat-film tvorivá skupina, ktorá zahŕňala aj inžinierov z Černobyľskej jadrovej elektrárne. Tvorivá skupina mala za ciel rozšíriť pravdu o nespravodlivo zabudnutom meste energetikov. Boli ocenený regionálnou cenou pomenovanou po Oleksandrovi Boychenkovi, peňažní ekvivalent si nenechali. Peniaze dali do fondu na otvorenie pamätníka skutočným hrdinom Černobyľu na Mitinskom cintoríne v Moskve.

Koniec mesta

26. apríla 1986 o 1 hodine, 23 minúte a 58 sekunde zničila séria výbuchov reaktor č. 4 a budovu 4 energobloku atómovej elektrárne. Dôvodov výbuchu reaktora RBMK bolo viacero, okrem zle vyškoleného personálu obsluhy, mal reaktor aj veľmi vážne technické nedostatky, o ktorých nikto nevedel.

Zdroj: „Posledný deň Pripjaťi“ (Alexej Akindinov)

Poručík Vladimír Pravik

Vladimír Pravik / zdroj: ridna.ua

Vladimír Pavlovič Pravik (Ukrajinsky Володимир Павлович Правик, Rusky Владимир Павлович Правик) sa narodil 13. júna 1962 v Černobyle (Чорнобиль) v Kyjevskej oblasti vtedajšieho Sovietskeho Zväzu (dnešná Ukrajina). Rodičia Natália Ivanova Praviková bola zdravotná sestra a Pavol Opanasovich Pravik bol stavbár, mal o osem rokov mladšieho brata Vitju.

Vladimír Pravik bol akademicky založený rad čítal knihy a rozvíjal svoj záujem o matematiku, elektroniku aj fotografovanie. Jeho matka zo začiatku dúfala, že sa jej syn dostane na univerzitu. Jeho starý otec Ivan bol vojak, bojoval vo vojne a prišiel o nohu, svojho vnuka sa nedožil. Zomrel tri týždne pred Vladimírovým narodením, rodičia mu o ňom často rozprávali, bol to odvážny človek. Možno to ovplyvnilo Vladimírove rozhodnutie stať sa hasičom, rozhodol sa v roku 1979 zapísať na Čerkasku požiarno-technickú Akadémiu.

V Čerkasoch spoznal svoju manželku Nadeždu Ivanovnu v roku 1982 1. januára, rozumeli si a stretávali sa často, počas ich vzťahu jej napísal vyše 800 listov. Úryvok z prvého listu čo jej napísal: „Dnes je už utorok a od nedele, od tej istej nedele, som stratil záujem o život a rozhodol som sa svoju túžbu utopiť v uniforme, zahnať ju prácou. Chýbala si mi, a ak mám byť úprimný, ani neviem, ako som žil dovtedy, do konca roku 1981. Som vďačný osudu, že som nešiel na dovolenku a oslávil Nový rok tu v škole.“

10. apríla 1982 sa spolu v Kyjeve zasnúbili a po návrate do Čerkasu úspešne promoval v Čerkaskej požiarno-technickej akadémie získal titul nižšieho dôstojníka polovojenskej hasičskej služby Ministerstva vnútra ZSSR. Vrátil sa do svojho rodného mesta a tam sa stal poručíkom hasičského zboru č. 2. Mnohý jeho kolegovia ho opísali ako zdatného a múdreho človeka, hlavne bol dobrý a svojich ľudí si vždy zastal preto mal často nezhody s majorom Teljatnikovom.

V roku 1984 sa s Nadeždou v Černobyli oženil, ale žiť spolu začali až v roku 1985 kedy sa aj presťahovali do ich bytu. Vladimír svojej manželke aj tak naďalej písal listy, často ich písal počas jeho dlhých službách, ktoré trvalý 24 hodín.

„Môj drahý, drahý človek!

Našli sme svoj osud: toto sa muselo stať a raz budeme našim deťom rozprávať, ako sme sa v našej modrej mladosti stretli pre šťastie a život. Koniec koncov, všetky naše dni sú bojom za viac dobra a spravodlivosti, čestnosti a pre väčší poriadok. Pre nás a naše deti.“

10. apríla 1986 sa im narodila dcéra Natália a vtedy sa rozhodol požiadať o preloženie na miesto bez takých dlhých služieb. Tiež sa rozhodol vrátiť do školy aby si dorobil vyššie vzdelanie pre vyšších dôstojníkov, lenže toto sa nestalo pretože v osudnú noc 26. apríla mal do druhej hodiny ranej pohotovosť.

Keď sa stala havária, výbuch niektorý videli priamo zo stanice vtedy sa všetci pýtali Vladimíra čo budú robiť a on im odpovedal, že nezostáva nič iné ako tam ísť a postarať sa o požiar. Dlho sa snažili veriť, že to nie je vážne, ale plietli sa, Vladimír hneď vyhlásil najvyšší poplach a dorazili ďalšie hasičské jednotky z Pripjati a Polisie. Snažil sa zistiť čo sa stalo aby podľa toho mali postupovať, nikto mu nepovedal nič o radiácii a preto svoju jednotku poslal na strechu turbínovej sály, keď dorazil poručík Kibenok s ním vyšiel na strechu reaktorovej sály. Zo strechy zišiel keď dorazil major Teljatnikov, do tej doby mal cele velenie nestarosť on sám, jeho jednotka k nemu hneď prišla, ale nedokázal ani stať na nohách. Pomáhali mu aby sa udržal a Teljatnikov bežal pre zdravotníkov aby mu pomohli, posadili ho do sanitky a dúfali, že sa z toho dostane, mnohý sa vtedy so svojim poručíkom videli naposledy.

Jeho rodičia aj manželka sa dozvedeli, že je v nemocnici, Nadežda veľmi chcela ísť za ním ale zakázali jej to, odviezli ju aj s dcérou z mesta. Vladimíra previezli do Moskvy do nemocnice č. 6 na rádiologické oddelenie, bol na tom veľmi zle. Mal radiačne popáleniny na tele, ale alfa častice zasiahli aj pľúca, jeho kostná drén sa žiarením poškodila a už nefungovala tak a ako mala, jediná nadej bola transplantácia kostnej drene. Doktori skúsili všetko čo bolo možne, ale nakoniec usúdili, že mu nepomôže ani transplantácia. Svojej manželke a dcére vtedy napísal poslední list:

“Ahojte moje drahé, nádherná Naďuška a Natálka!

S veľkým pozdravom váš flákač. Flákač preto, lebo sa vyhýbam výchove našej Natálky. Na začiatku listu mi prosím odpustite môj rukopis a chyby. Napíšte mi, kedy ste sa dostali domov a či sa aj vás nechytila tá choroba podobná chrípke, čo chodí po meste. Dobre sa mi žije. Boli sme umiestnení na kliniku. Ako viete, sú tu všetci, ktorí boli so mnou v ten deň, takže som šťastný, pretože cela zmena je so mnou. Kráčame, kráčame a po večeroch obdivujeme večernú Moskvu. Jediná zlá vec je, že len cez okno. A určite to tak bude mesiac a pol. To sú pravidlá. Prídem rovno k vám a nech mi milovaná svokra nájde prácu, aby som sa mohol presťahovať.

Naďa, čítaš tento list a plačeš. Nemusíš, utri si slzy. Všetko je v poriadku. Dožijeme sa sto rokov a naša milovaná dcéra nás trikrát prekoná. Veľmi mi chýbaš. Zatvorím oči a vidím moju ženu Naďu s dcérou Natáliou Vladimirovnou. Čo sa stalo ste už počuli. Nebudem zachádzať do podrobností. A určite ma nespoznáte keď prídem. Nechal som si narasť fúzy a bradu.

Moja mama je teraz so mnou. Zavolá vám a povie vám, ako sa cítim. A cítim sa dobre. A takto aj skončí. Nebojte sa, čakajte. Naďa ochraňuj našu Natáliu.

Pevne ťa objímam a bozkávam.

Navždy tvoj, Voloďa.”

Poslednú možnosť sa s Vladimírom stretnúť dostala Nadežda 4. mája, všetci už vtedy vedeli, že zomrie aj on sám, ale snažil sa byť veselý ako sa mu len dalo. 10. mája mu bolo ešte dobre, večer sa mu pohoršilo a jeho matka zostala pri ňom, zomrel 11. mája okolo jednej hodiny rannej. Pochovali ho 13. mája tak ako sa patrilo na Mitinskom cintoríne a Nadežda sa vrátila domov aj s mesačnou Natáliou. Dlho chodila k pamätníku, ktorý bol v Čerkaskej akadémií postavení, dnes akadémia nesie názov Heroes of Chernobyl Cherkasy Fire Safety Institute.

Po smrti bol ocenený, 25. septembra 1986 mu bol rozhodnutím Prezídia Najvyššieho sovietu udelený Leninov rád a titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Leonid Kurčma prezident Ukrajiny mu v roku 1996 udelil ukrajinská hviezda za odvahu za „mimoriadnu osobnú odvahu a obetavosť, vysokú profesionalitu, ktorú preukázal pri likvidácii černobyľskej havárie“

Nadežda sa po rokoch od Vladimírovej smrti znovu vydala, jej manžel pozná jej minulosť a rozumie čo to pre ňu a jej dcéru znamená. Každý rok na výročie Černobyľskej havárie chodia k Vladimírovmu hrobu do Moskvy, Nadežda vychovala Natáliu tak ako sa patrilo a aj keď svojho otca nedostala možnosť spoznať. Našli sa ľudia, či už to boli jeho učitelia, kolegovia, priatelia ale aj spisovatelia ako A. Černeko a Galina Kuvtun, ktorí o ňom napísali. Pre Natáliu zostalo to najcennejšie, všetky jeho listy a pri tom ona vyrástla.

Autor: Kostelná Rebeka

Použité zdroje

S. PLOKHY, Chernobyl – The History of a Nuclear Catastrofe, 2019, Pengiun Books, ISBN 9780141988351

A. Higginbotham, Midnight in Chernobyl, 2019, Corgi Books, ISBN 0552172898

Г. КОВТУН, Повість у листах, 1989, Київ – Веселкаm

A. Черненко, Владимир Правик, 1988, Москва – Издательство политической литературы, ISBN 5—250—00441—5

Rozhovor s Nadeždou Ivanovnou [cit. 2024-04-21.]

https://znaj.ua/ru/content/vdova-geroya-lykvydatora-pravyka-gosudarstvo-menya-vybrosylo-yz-etoy-tragedyy

Rozhovor s Olexandrom Syrotom [cit. 2024-04-20.]

https://www.volyn.com.ua/news/154328-znov-ozhyvyty-misto-istoriia-zhytelia-iakyi-ne-zalyshaie-svoiu-pryp-iat

Použite zdroje obrázkov

Mesto Pripjať [cit. 2024-05-17.]

https://cccp-1-0.livejournal.com/168929.html

Fotografie Poručíka Vladimíra Pravika

Г. КОВТУН, Повість у листах, 1989, Київ – Веселка (str. 27, 38, 51)

A. Черненко, Владимир Правик, 1988, Москва (str. 85)

Pamätník poručíka Pravika v Irpiňe [cit. 2024-05-17.]

https://imr.gov.ua/v-irpeni-vidbuvsya-mityng-rekviyem-z-nagody-30-rokovyn-chornobylskoyi-tragediyi/