Každý deň chodíme po tých istých uliciach, popri rovnakých budovách, cez rovnaké podchody. A pritom si ani nevšimneme, že mesto je plné malých vizuálnych prekvapení, ktoré majú svoju umeleckú hodnotu. Stačí sa pozrieť inak.
Žijeme v dobe, kde vizuálne vnímanie zohráva obrovskú úlohu. Či už ide o reklamy, sociálne siete alebo klasické výtvarné umenie, obraz nás ovplyvňuje každý deň. No čo ak Vám poviem, že aj obyčajná prechádzka mestom môže byť ako návšteva galérie?
Som sa rozhodol pozrieť sa na to, ako aj bežné prvky mesta môžu pôsobiť ako umelecké diela. Prvým príkladom sú nové moderné obytné budovy – ich geometria, rytmus balkónov, kontrastné línie a minimalistický štýl vytvárajú obraz hodný architektonického portfólia. Vyzerá to ako niečo, čo by si čakal v katalógu dizajnérskych štruktúr, nie za rohom.
Na druhej strane máme street art. Ale nie len tak hocijaký – v jednom podchode som našiel stenu, ktorá vyzerá, akoby sa do nej prebúrali Alpy. Realistické zobrazenie krajiny, „rozbitý“ efekt steny a hra s perspektívou spôsobujú, že máš pocit, akoby si sa pozeral cez portál do iného sveta. Nie je to len graffiti, je to umelecké dielo v priestore, kde by si to vôbec nečakal.
Samotné mesto nerobí len historické jadro či moderné obchodné centrá. Žilina dýcha medzi týmito pólmi aj svojou každodennosťou, tou zvláštnou zmesou kontrastov, ktorá sa najlepšie odhaľuje počas pokojnej jari. Na prvý pohľad obyčajná prechádzka sa tak mení na vizuálnu skladačku – bez návodu, bez legendy, ale s príbehom.
Niektoré budovy akoby zastali v čase – Dom techniky, so svojím nápisom ZS VTS, pripomína, že éra betónu a funkčnosti ešte stále stojí. Fasáda poznamenaná rokmi však neodrádza – práve naopak. V tej ošarpanosti je čosi úprimné. Grafity na stenách neprotirečia, len dopĺňajú dejstvo. Vedľa toho opustený nízky objekt, takmer pohltený zeleňou, akoby už rezignoval, ale stále stojí. A hneď za ním vyrastá nová silueta mesta – čisté línie, biely fasádny raster, sklo a výhľad, ktorým sa dnes meria úspech.
Medzi starým a novým je Žilina neustále v napätí – ale nie v odpore. Skôr v rozhovore. Jedno rastie popri druhom, bez zámeru vytlačiť, len byť. A aj keď sa niektoré stavby naoko stratili – napríklad tie so zatvorenými výkladmi a kaviarenským pultom, kde zostala len váza so žltou kvetinou – stále sú to fragmenty, ktoré držia kontinuitu mesta. Sklenená stena odráža nielen ulicu, ale aj vrstvy grafiky, času a ľudí, ktorí tadiaľ denne prechádzajú.
Na konci prechádzky sa otvorí výhľad, ktorý sa nedá zredukovať na pohľadnicu – je to panorama, v ktorej sa prepájajú bloky, stromy, strechy a rámy okien. Každé z týchto miest niečo hovorí, len sa netreba ponáhľať. Žilina je v detaile, nie vo veľkých gestách. V odrazoch, v tichu medzi domami, v graffiti, ktoré nepýta súhlas. A najmä – v pohľade, ktorý si všíma.
Video: Pouliční umelci tvoria umenie v podzemných chodbách mesta.
Autor: Mykahilo Yatskovskyi
Foto: Mykhailo Yatskovskyi
Video: youtube.com/@Lokalish